Svobodieňká! čo mä ešte naháš
hynúť v putách otroctva podlého,
v jakom som sa zrodil? Co mi váhaš
doniesť blahšie chvílky pre smutného?
Či zhynúť mám v otroctve, porobe?
či svobody, Slávy v krajšej dobe? —
Svieť slniečko na slovenské hrady,
a zveleb ich, jakos’ pred tým dialo,
ked bariakov tisíc na nich vialo: —
tak navrátíš môjho žitia ztraty.
Ty môj Choču, zdravstvuj mi na dälej;
osirelý pravda tuna stojíš,
šepceš v ucho len rodinke malej
priateľskými slový, a ju kojíš —
ale príde čas, kde zhora, zdola
hladať bude u tvojho prestola
moja brať potechy, zábavôčky,
tá brať, ktorá teraz na ťa bočí,
pluje hanu do tvých lúbych očí —:
svitnú krajšie pre tebä chvílôčky. —
Oj brať moja! kedy prídeš k sebe?
kedy hlásky vlastné ťa opojá?
Cudzým žiješ a nežičíš sebe;
vrah ťa tupí — s ním ideš do boja;
vrah ťa v putách socá do temnice,
a ty za to — boskávaš mu líce!
Nelial bych já, nelial sľzy horké,
kebych ťa nevidel odrodenú,
cudzím rúchom — zradou zaodenú!
Dal by život Matičke neborke! —
Bratia! hor’ sa k tisícemu hodu!
Prepážme sa láskou k našej „matke“;
obujme sa v chrabrosť za slobodu;
meč ku boku, lebo vrah nám sladké
matky zvuky z ňadier chce vytrhnút,
kuje spôsob, nás v otroctvo vrhnúť;
štíty čisťme — naše rodnie práva;
naprej — nech je našej spásy heslom;
národ a kráľ — nech je našim veslom;
svornosť, sláva nech naša zástava. —