Oj vy hradby slávy rodu davné,
čo nad vámi vietor len chumelí!
Kde brať moja? kde junáci smelí?
kde ti bohatieri, čo preslávne
dobrodružstva v svete vystrájali?
o ktorých keď moja duša sníva,
bôlným srdcom v minulosť sa díva?
Potešte mňa v tomto ťažkom žiali!
Oj povedzte vy svedkovia času,
aká vina rod náš obťažuje?
Prečo osud trpký ho sužuje,
borí, ničí jeho drievnu krásu?
Aká kliaťba na ňom biednom leží? — —
Mlčíte! — Musíte, lebo i vás,
i studienky vaše pekelný kvas
zohavil a zakvasuje svieži.
Oj vy hradby kedys našej slávy,
teraz hniezdo netopierov nočných!
Pohľaď na vás budí cit krvavý,
že ste padly v obeť vrahov zlostných.
Hlivte, brložte sa len v náručí
vašej slávnej maďaromanie!
Chrabre! už vám démon veniec vije
z pekelného kvieťa na obručí.
Už vám peklo zradné vytrúbuje;
matajova posteľ pripravená
stojí; satan pohodlie hotuje,
paľcom značí v knihe vaše mena.
Zrada k uvítaniu sa cifruje;
odrodilstvo prápory vyšíva;
brány stavia Morena vám divá;
bezboh gazdu k úvitu muštruje. —