Nehaňte ľud môj, že je ľud mladý,
klebetárski posmevači!
V mladom sa veku ide do vlády,
starému sila nestačí;
keď predkov nemal — a či jich nemal,
ktorí prežili čas zlatý? —
čo bys’ sa mu ty zato posmieval?
Na potomkov on bohatý.
Nehaňte ľud môj, že nemá dejov
slávy svojej minulej sklad!
On ešte peknou kvitne nádejou,
budúcnost má jeho poklad:
počuješ bájne hlasy povestí?
Hovoria tie, keď čas čuší,
zázračný z nich on svet má vyviesti.
budúci svet v nich on tuší.
Nehaňte ľud môj, slepi súdcovia,
že ľud môj je len ľud sprostý!
Často sú múdri hlúpi ľudkovia
dľa súdu svetskej múdrosti:
počuješ? spieva slovenské pole,
spievanky zrodia Homérov;
len ľúbost útlu spievajú hole,
no, budu aj bohatierov. —
Nehaňte ľud môj, ústa nečisté,
že odhodok on je hlúpy!
Múdrosťou jeho vykúpeni ste
a ešte vás raz vykúpi!
Či nepočuješ slova rozumné,
čo den po dni opakuje?
Večné v nich pravdy, hlboké, umné;
ten ľud vedu si hotuje.
Nehaňte ľud môj, že je len mladý,
že nevládne celým svetom!
Kde telo ducha k zemi nevalí,
tam duch lieta ľahším letom.
Na hellenskýže ľud si zpomnite —
duch si svet vlastný utvorí;
či v žalude hôr zárod vidíte?
Nie! — no viďte dubísk hory!
Nehaňte ľud môj, že je chudobný,
že kraj biedny, smetisko má!
To je blud! má svet sebe podobný,
má hory, ruky, zlato má! —
A keď by nemal? — ale má hlavy,
má obchodu silný zárod. - —
Alebo či sú čriedy a bravy
a koňarne komus’ národ?
Nehaňte ľud môj, že je ľud tichý,
že rád trpí, že je slabý! —
Pravda, surovej on nemá pýchy,
nie je v zápasoch pochabý.
Vy to neviete, že duch národov
práve takú povahu má:
keď má vystúpit s činnou slobodou,
nejprv ticho myslí, dumá.
Nehaňte ľud môj, že úcty nemá,
že ľud môj je potupený! —
Slavnejšie ešte svet tupí plemä,
nuž, kdo je tam zhanobený? —
Ach, zlé sú časy! na všetke strany
svet žertvuje bohom zlatým. —
Ale nechaj mi národ bez hany;
národ .mw-parser-output .wst-oprava{border-bottom:thin dotted #8A2BE2;cursor:help}patrí k vecam svätým!