Koníček môj bystrý, vraný,
preberaj len nožičkami,
kým zajdeme za tú horu,
z pozahory do táboru.
Bubny hučia, trúby vreštia,
dajže, Bože, dajže štestia,
ocel skáče od oceli,
rúbajú sa chlapci smelí.
Rúbajú sa šabličkami,
strielajú sa gulôčkami,
guľky šable nasledujú,
chlapcom hlávky odskakujú.
Hudba zvučí, hrmia delá,
válajú sa mrtvé telá.
Krv sa valí potokami,
kone hrabú nožičkami.
Koníček môj bystrý, vraný,
už som celý dorúbaný;
hlavička ma páli, bolí,
rozťatá je na dve poly.
Koníček môj smutný, vraný,
choďže v moje rodné strany,
choď povedať mojim zlatým
že sa im už nenavrátím.
Povedz smutnej matke mojej
aby v žiali, v biede svojej
za moju dušu ubohú
modlila sa Pánu Bohu.
Koníček môj smutný, vraný,
čo neideš v naše strany?
Smutno ti ma opúšťati,
nemá ma kto zahrabati.
Nebojže sa, keď sa zbudia,
zahrabú ma dobrí ľudia;
vetrík príde, pozavieva,
zaplače, pieseň zazpieva.
Žiale raňajšej rosičky
vylejú na hrob slzičky,
dajú lampy skvostné, panské
malé mušky svatojanské.