Chcev se Janik ženiť,
matka mu nědala,
sestra mu kázala,
tak mu vinšovala:
„Že by hlávku zlomiv.“
Keď oni ta išli
pres širokě mosty,
koník se mu potkov,
Janík hlávku vytkov.
Vo dva rady stáli,
tak se shovárali:
„Čo jej máme povedati?“
Keď oni ta prišli,
hned se jich zpytala:
„Kděže muoj premilý,
so mnou sobášený?“
Tam sme ho nahali
stoly prikrývati,
starších privítati.
Keď oni ta prišli,
hned se jich zpytala:
„Kde je muoj premilý,
so mnou sobášený?“
Páni němeškali,
hned jich ukládali,
tak jej prikázali:
aby se ho nětkla
do pravej polnoci.
Ona němeškala,
hned se ho týkala,
hore vyskočila,
mezi nich bežala.
„Páni moji drahý!
čo jste urobili?
že jste živu pannu
s mrtvým uložili?“
Vo dva rady stáli,
tak se shovárali:
Čo jej máme dáti?
či čepčok bělený,
či věnok zelený?
„Nězaslúžila som
čepca bělenýho,
já som zaslúžila
věnka zelenýho.“