Na strmé skále Kriváňa stáva
mladenec svojej podobný skále,
večerňa zora pekne zahráva
v jeho si očú krištále.
Do ďalky mračnej leťa mu oči,
zdá se, že súdiť minulost chcejú;
a zase zrakmi k nebu zatoči,
zdá se, že hľadajú svoju nadeju.
Hned čelo svraští a dupne nohou,
jakby chcel osud vlastný rozšlápnúť,
hned úsmech blysne tvárou ubohou,
jakby chcel v slasti smutok svoj spláknúť.
Časem hladí pod seba v dolinu,
hádam, myslí o blahu rodiny,
časom sa nehne celú hodinu,
hádam, sa modlí za bratov vinu.
»Jak, plačeš? Neplač, mladenec jarý,
smutok len srdce zožiera,
ligot nádeje rozlej po tvári,
túžba šlechetná, ver, neumiera.
Jestli sa hneváš, zruš plameň hněvu,
hnev je rozumu zrádný poddaný,
osud prichádza v tajnom odevu
s slavným proroctvom Bohom vyslaný.
Jak myslíš, mysli na stav otčiny
a spoj myšlenku s citom ľúbosti,
vymysli spásu, zleť do dediny,
a daj úmyslu tvár skutočnosti!«
Hlasy utíchnú. Mladenec kročí,
stúpa do svojej dediny;
slza potěchy svieti mu z očí —
a žije celý v žití Otčiny.